História

Hrčeľ leží v juhozápadnej časti Východoslovenskej nížiny v nadmorskej výške 120 m n. m. Z južnej strany ju ohraničujú  Zemplínske vrchy a z juhovýchodnej strany potok Helmec. Obecný chotár charakterizuje rovinný čiastočne pahorkatinový povrch s prevažne hnedými lesnými pôdami. Rozhodujúcu časť tvoria popri prvohorných pieskovcoch  a arkózach treťohorné íly čiastočne pokryté sprašovými uloženinami.

Osídlenie hrčeľského chotára potvrdzujú archeologické nálezy, dokumentujúce existenciu paleolitickej stanice, neolitického sídliska s bukovohorskou kultúrou, eneolitických pamiatok s kanelovanou keramikou, hallštattského náleziska a slovanského pohrebiska z 11. a 12. storočia. Prvá písomná zmienka o dedine je v pápežských desiatkoch z rokov 1332-1337. Najstaršie písomné správy sa vzťahujú k tamojšej farnosti, najmä ku kostolu, v ktorom v rokoch 1332-1335 pôsobil farár Albert. Kostol bol v stredoveku zasvätený Svätému Mikulášovi.

V prvotných písomnostiach sa dedina vyskytuje pod názvom Gertshol, resp. Gertel. Neskôr v roku 1481 ako Gerchen. Názov obce pravdepodobne pochádza zo slova grič, grč, čo znamená vrch. Názov obce sa niekoľkokrát menil, a to: v roku 1773 Gercsely, v rokoch 1786-1913 Gercschely, v rokoch 1920-1938 Gércsely, v rokoch 1938-1945 Gercsely , v rokoch 1945-1948 Gerčeľ a až po roku 1948 sa používa názov Hrčeľ.

Tak ako iné obce východného Slovenska, tak aj obec Hrčeľ bola majetkom rodín – zemepánov. Prvým majiteľom panstva v roku 1410 bol Pavol Toronyai. Po ňom sa vystriedalo v držbe obce viacero zemepánov. V 15. storočí obec patrila šľachticom Csicseriovcov a Jána Hruszkaia (1945), Františka Fodora (1418), rodiny Nagytárkányiovcov (1427), Anny Cseleiovej a Jána Borbelya(1432), Benedeka Bulcsa a Jakuba Maka (1447).

Z písomných prameňov vyplýva, že obec v 16. storočí vlastnili Štefan Vassai (1501), Petronela Czékeiová, Peter Bánffi, Žofia Dobová, Ladislav Gerendi a Jána Czékei (1548), bán František Némethi (1548). V roku 1557 mali v obci Perényiovci 7 port, 2 želiarov a 3 nové domy.
V 17. storočí obec patrila Jaroszlavovi Zmeskálovi (1616), Sándorovi Keczerovi (1654), Andrásovi Ujhelyimu (1656). V neskorších úradných dokumentoch sa spomína, že obec vlastnila rodina Tárczay.
V 18. storočí sa v obci vystriedali rodiny zemepánov Zoltána, Vékeya, Vladára, Szakácsa, Kozmu, Szabóa, Inczédyho, Zeltvaya, Püspökyho, Almásyho, Bernátha, Héczeyho, Bodnára, Balogha, Füzesséryho, Boka, Kigyósyho, Csorbu, Kövéra.
Obec bola v roku 1441 veľkou dedinou s vyše tridsiatimi domami. Tamojšie sedliacke domácnosti obhospodarovali pozemky v rozsahu okolo tridsať celých usadlostí. Neskôr sedliakov ubúdalo najmä v 16. storočí. V roku 1557 obec mala 7 port.  V roku 1567 vojsko krymských Tatárov vyplienilo a vypálilo dvanásť sedliackych domov. Hrčeľské sídlo malo v roku 1600 obývaných sedemnásť poddaných domov, zemania vlastnili kúrie, faru s kostolom a školu. V porovnaní s 15. storočím mala obec na prelome 16. a 17. storočia o polovicu menej poddaných domov. Napriek tomu bola stredne veľkou dedinou s poddanským, zemianskym i farským obyvateľstvom. Poddanské domácnosti v 17. storočí  naďalej chudobneli a ubúdali. Na značnú migráciu hrčeľského obyvateľstva  upozorňujú demografické údaje z 18. a 19. storočia. Keď v roku 1715 mala obec 21 opustených domov a 7 obytných domácností, v roku 1787 60 domov a 417 obyvateľov a v roku 1828 69 domov a 506 obyvateľov. Hlavným zamestaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo a uhliarstvo.

Z tragických udalostí ktoré obec postihli, boli predovšetkým mor (1603) a cholerová epidémia (1831). V roku 1831 sa obec zapojila do Východoslovenského sedliackeho povstania, na počesť ktorého stojí v obci pomník s nápisom „ Tu povstal 3. augusta 1831 Zemplínsky ľud  v Sedliackom povstaní za svoje práva a slobodu“.
Sakrálnou dominantou obce je reformovaný kostol. Pôvodný kostol bol postavený v roku 1800 z dreva. Podľa darovacej listiny z roku 1826 darovali Zoltán Terezia, manželka Reviczkého Tomáša, Zoltán Barbora, vdova po Jánovi Albertovi, Holicszi Szabó Barbora, vdova po Jánovi Wékeym, Wékey Štefan, Wékey Johanna s manželom Karolom Kozmom, Kozma Barbora s manželom Adamom Ternyeým, Vladár Žófia s manželom Wékeym Ladislavom, Balogh Mária s manželom Bodnárom Jozefom a Balogh Štefan svoj majetok, tzv. Pašiku na výstavbu nového kostola a fary. Ďalšou rekonštrukciou kostol prešiel v roku 1877 a zbúraný bol okolo roku 1900. Súčasný kostol reformovanej kresťanskej cirkvi bol postavený v rokoch 1904-1906, je historizujúcou stavbou s neoklasicistickými a neorománskymi prvkami. Sieňovo polkruhovo zakončený priestor s rovným stropom má na fasáde dvojitú podstrešnú rímsu. Prestavenú vežu členia na prvom podlaží lizény, na poschodí nárožné pilastry, neoromantické vlysy a zuborez.


Cirkev vlastní kalich, cínovú kanvicu, cínový tanier, cínový pohár. Kalich je z roku 1906 s nápisom „Szakátsy Miklósné szül. Marikovszky Berta ajándéka 1906“. Je zdobený motívom vínnej révy. Cínová kanvica je v strede zdobená vrytými kvetmi s nápismi v hornom okraji: „NEHAI T:Nzs VZIö PATAKI Gercseli Ecsia Sámara“ nápis pokračuje „T:N CZUKA BORBÁLA ASZONY SAMULL Urm EZVEGYE VETE“. Cínový tanier pochádza z roku 1763 a cínový pohár zdobený vrytými kvetmi z roku 1767.




Po vzniku československej republiky prevažná časť občanov pracovala v poľnohospodárstve, pomery sa urovnaváli.  V povojnových rokoch si občania vylepšovali svoje životné podmienky prácou v zahraničí. Po viedenskej arbitráži bola obec pripojená k hortyovskému maďarsku až do 1. decembra 1944 kedy bola oslobodená. V tom čase na rozlohe 1722 katastrálnych jutár žilo v obci 637 obyvateľov. K obci patrila aj početná rómska osada. Náboženská príslušnosť obyvateľov bola dosť rozdielna. Zo 637 obyvateľov vyznávalo 307 gréckokatolícku 253 rímskokatolícku 60 reformovanú a 17 izraelskú vieru. Vo vojnovom období mala obec ľudovú školu lekára a lekáreň. Po skončení druhej svetovej vojny obec zaznamenala značný rozvoj v roku 1950. Bolo založené menšinové jednotné roľnícke družstvo v roku a v roku 1957 bolo rozšírené na celoobecné, ktoré malo nový hospodársky dvor, výkrm ošípaných a hovädzieho dobytka. Obhospodaroval 511 ha pôdy z toho 398,78 ha ornej pôdy 46,78 ha tvorili záhumienky členov JRD. V roku 1947 sa uskutočnila elektrifikácia obce, výstavba miestny chodníkov (1959-1960), obecného vodovodu (1968-1970), požiarnej zbrojnice (1960), asfaltových štátnych ciest, zriadenie dvoch autobusových čakární, pohostinstva, samoobsluhy, verejného rozhlasu (1966), futbalového ihriska (1965) a plynofikácia obce (1997). Rozvíjal sa aj kultúrny život obce. Kino premietalo 3-krát týždenne, otvorila sa obecná knižnica, klub mladých.

V rokoch (1969-1970)  bol v obci vybudovaný spoločný kostol ktorý spoločne využívajú rímskokatolícky a gréckokatolícki veriaci.


V akcii „Z“ bol vybudovaný nový kultúrny dom (1987-1990).


Základná škola v obci existovala od roku 1912 pod názvom ľudová škola, kde v rokoch 1934-1937 učil Jozef Vášáry otec Emílie a Magdy Vášáryovej. V rokoch 2001 bola prevedená rozsiahla rekonštrukcia.


Materská škola



V roku 2001 bol vybudovaný Dom smútku.



Juraj Markovits dal v roku 2010 vyhotoviť pamätník obetiam holokaustu.